Na internete sa recepty šíria rýchlo. Ešte rýchlejšie sa však z nich vie stratiť meno človeka, ktorý ich vytvoril. Práve preto sa čoraz častejšie rieši aj otázka, ako funguje autorské právo pri receptoch. Pri foodblogoch pritom nejde len o zoznam surovín a stručný postup. Za jedným receptom bývajú hodiny testovania, písania, fotenia, stylovania aj budovania vlastného rukopisu, ktorý sa dnes kopíruje priľahko.
To, čo na sociálnych sieťach alebo blogoch pôsobí ako ľahký obsah na pár klikov, je v skutočnosti výsledok tvorivej práce. Aj preto si dnes, na Svetový deň duševného vlastníctva, pripomíname, že za každým receptom je oveľa viac než len pár riadkov textu.
Recept sa musí otestovať, nafotiť, upraviť, zasadiť do textu a odkomunikovať tak, aby bol zrozumiteľný aj lákavý. V prípade kuchárskych kníh je za tým navyše redakčná príprava, editácia, grafika, tlač a celý predajný model, od ktorého sa odvíja aj príjem autora.
Hodnotu receptu vytvára jeho spracovanie
Práve tu sa začína dôležité rozlíšenie. Samotný nápad na jedlo alebo všeobecný postup varenia nie je to isté ako konkrétne autorské spracovanie. Iné je upiecť koláč, iné je vytvoriť vlastný text, vlastný vizuál, vlastné fotografie, video a štýl prezentácie, podľa ktorého si publikum autora zapamätá.
„Ak si naštudujete receptúru nejakého existujúceho receptu a pretvoríte ho netradične, vlastným spôsobom na základe vlastného testovania, vnímam to ako duševné vlastníctvo a to sú recepty, ktoré väčšinou tvorím ja. Fotky a videá vnímam ako duševné vlastníctvo bez výnimky,“ hovorí foodblogerka Simona Malková.
Za duševné vlastníctvo považuje recepty aj Martina Dorkinová, ktorú môžete poznať z blogu Stvory z kuchyne. Problém pomenúva ešte priamočiarejšie: „Určite za duševné vlastníctvo považujem výslednú vizuálnu formu, ktorou recept prezentuje jeho autor, štýl prejavu, akým píše a podobne.“
V gastronómii sa recepty prirodzene prelínajú – o tom azda netreba diskutovať. Podobné koláče, cestá, omáčky či polievky vznikajú roky, niekedy celé generácie. To však ešte neznamená, že je v poriadku vziať cudzí hotový obsah, jemne ho upraviť a vydávať ho za vlastný.
Autorské právo a recepty: Kde sa končí inšpirácia a začína kopírovanie?
Podobne to vníma aj Lucia Súkeníková z blogu MOJE JEDLO, podľa ktorej si ľudia často zamieňajú zdieľanie a kopírovanie: „To, že sú recepty na mojich sociálnych sieťach voľne dostupné, neznamená, že sú verejným vlastníctvom bez autora.“
Slovenské právo stojí na tom, že autor rozhoduje o použití svojho diela a že ochrana sa viaže na tvorivé spracovanie, nie na prvotný nápad. Práve preto môže byť rozdiel medzi „inšpiroval som sa“ a „skopíroval som cudziu prácu“ v praxi veľmi konkrétny.
Foodblogerky hovoria, že problém nebýva len v tom, že niekto uvarí podobné jedlo. Problém je skôr v tom, keď niekto preberie text, fotografie alebo celú prezentáciu receptu, často bez uvedenia autora a neraz aj v komerčnom kontexte.
„K použitiu alebo reprodukovaniu obsahu bez môjho súhlasu dochádza pravidelne. Nie všetky prípady však dokážem zachytiť, keďže daná webstránka často neuvedie meno autora alebo obsah jemne upraví a následne použije ako svoj,“ opisuje Veronika Čopíková z blogu Lenivá kuchárka. Dodáva, že naposledy riešila použitie svojho receptu na palacinky bez uvedenia autora, pričom po upozornení stránka recept aj fotografiu stiahla bez akejkoľvek odpovede.
Simona Malková má podobnú skúsenosť najmä s fotografiami. „Zažila som si najmä kradnutie fotiek – či už si ich niekto pridával na vlastný web ako vizuál k jeho receptom alebo do rôznych platených jedálničkov aj s mojimi receptami. Nedávno som našla moju fotku aj na okne jedného bistra.“
Lucia Súkeníková má podobnú skúsenosť: „Keď som na inom profile našla svoj recept skopírovaný do bodky aj s mojou fotkou, rozhodla som sa zakročiť. Nebolo to o hneve, ale o rešpekte k času, ktorý do tvorby investujem.“
Najcitlivejšie sú knihy a platený obsah
Ak je kopírovanie receptov z foodblogov frustrujúce, pri kuchárskych knihách a platených platformách sa ten pocit násobí. Pri knihách je téma autorského práva najcitlivejšia – práve preto, že množstvo vloženej práce, času a peňazí je ešte viditeľnejšie. Navyše ide aj o obsah, z ktorého má mať autor legitímny príjem.
Martina Dorkinová to pomenúva úplne presne: „Jediné, čo ma mrzí je, ak sa šíria recepty z kníh online. To človeka trošku trápi, keďže za prípravou a vydaním knihy je kopec práce.“ Je autorkou a spoluautorkou niekoľkých kníh a s porušovaním autorského práva v tejto podobe sa stretla neraz.
Kopírovanie kuchárskych kníh sa naozaj nedá zľahčovať. Ak niekto prepíše alebo rozšíri obsah z knihy bez súhlasu autora, neberie mu len text. Berie mu aj časť hodnoty, ktorú si autor vytvoril rokmi práce, a v praxi aj časť potenciálneho príjmu z predaja.
Z pohľadu princípu je to rovnaké, ako keď sa bez súhlasu šíri iné duševné vlastníctvo: niekto cudzí profituje z práce, ktorú nevytvoril. Autorský zákon pritom dáva autorovi výlučné právo rozhodovať o použití diela.
Internet kopírovanie zrýchľuje a zľahčuje
Platí to aj pri platených členských sekciách, newsletteroch či platformách typu Herohero. Ak autor časť obsahu zámerne uzatvorí za paywall, nejde o formalitu: je to jasný signál, že tento obsah stál veľa námahy a nemá voľne obiehať internetom.
Online priestor pritom robí z cudzieho obsahu mimoriadne ľahko prenosný tovar. Stačí pár klikov, screenshot, prekopírovanie textu, stiahnutie fotky a pôvodný autor sa zrazu stráca. Aj preto sa ochrana práv v digitálnom prostredí stáva čoraz väčšou témou.
V slovenskom prostredí tomu nepomáha ani to, že podľa údajov Úradu priemyselného vlastníctva SR si až 30 % Slovákov myslí, že je prijateľné nelegálne sťahovať obsah z internetu.
To, samozrejme, neznamená, že každý, kto si uloží recept, robí niečo protiprávne. Oveľa dôležitejší je širší postoj: digitálny obsah sa stále berie ako niečo, čo je voľne k dispozícii. Lenže to, že je niečo verejne dostupné online, ešte neznamená, že to nikomu nepatrí.
Aj preto sa foodblogeri často dostávajú do situácie, keď musia stále dookola vysvetľovať samozrejmosť: že verejné zverejnenie nie je pozvánkou na kopírovanie.
Keď cudzí obsah nemixujú len ľudia, ale aj AI
Do celej témy dnes vstupuje ešte jedna vrstva: umelá inteligencia. Foodblogy už nečítajú len ľudia, ale aj systémy, ktoré obsah zhromažďujú, analyzujú, sumarizujú alebo preformulúvajú.
Európska smernica o autorskom práve na digitálnom jednotnom trhu výslovne rieši text and data mining a pracuje s tým, že pri určitých typoch použitia možno analyzovať obsah, ku ktorému je zákonný prístup, pričom pri širšej výnimke môžu nositelia práv svoje práva výslovne vyhradiť.
Pre tvorcov receptového obsahu je to ďalší dôvod na neistotu. Už nejde len o to, že niekto skopíruje ich fotku alebo text na vlastný web. Problémom môže byť aj to, že sa ich tvorba rozptýli do systému, ktorý ju ďalej remixuje, sumarizuje alebo používa ako stavebný materiál bez toho, aby autor vôbec vedel, kde všade sa jeho práca ocitla.
Mohlo by vás zaujímať: Umelá inteligencia a foodblogy – Ako AI prehľady ničia kreatívnu prácu internetových kuchárov »
Ako sa tvorcovia môžu chrániť?
Najčastejší prvý krok býva celkom jednoduchý: ozvať sa. Požiadať o stiahnutie obsahu, doplnenie autora alebo odstránenie fotografie. Presne tak to opisujú aj oslovené foodblogerky.
„Vo väčšine prípadov teda priamo oslovujem dané médium a žiadam ich o uvedenie zdroja alebo stiahnutie obsahu z ich webstránky,“ hovorí Veronika Čopíková.
Rovnaký postup zvolila aj Lucia Súkeníková: „Namiesto verejného obviňovania som dotyčnému napísala súkromnú správu. Slušne som vysvetlila, že recept aj fotka sú mojou prácou a požiadala som o nápravu – buď o riadne označenie zdroja, alebo o vymazanie príspevku.“
Simona Malková dodáva: „Riešim to väčšinou písomne, s prosbou o zmazanie daného obsahu. Ale priznám sa, niekedy to nechám tak, lebo sa mi to po tých rokoch už ani nechce riešiť.“
Aj to je dôležitá súčasť problému. Vymáhanie práv stojí energiu, čas a neraz aj peniaze. Nie každý tvorca má kapacitu sledovať, kde všade sa jeho obsah objavil. Z právneho hľadiska však autor nie je bezmocný: Autorský zákon mu priznáva výlučné majetkové práva k dielu a pri neoprávnenom zásahu sa môže domáhať ochrany svojich práv.
Prevencia však má svoje limity. Watermarky, podpisy, jasne uvedené podmienky použitia či archivovanie pôvodných podkladov môžu pomôcť, no nezaručia všetko. A práve preto sa v odpovediach tvorcov stále vracia rovnaký motív. Najväčší rozdiel by spravili skôr rešpekt a prevencia než následné riešenie.
Recept má slúžiť ako inšpirácia
Martina Dorkinová to na záver zhrnula presne: „Recepty by mali byť pre inšpiráciu a zábavu a je úplne normálne, že ich máme medzi sebou podobné. Je to úplne v poriadku. Smutné je, ak niekto nevynaloží žiadne úsilie, len všetko skopíruje a tvári sa, že je to jeho práca.“
V závere teda nejde o to, aby si niekto nárokoval jediný recept palacinky, bublaninu alebo paradajkovú omáčku. Ide o niečo oveľa jednoduchšie a férovejšie: aby sa rešpektovala práca človeka, ktorý recept otestoval, napísal, nafotil, nastyloval, vydal v knihe alebo sprístupnil svojej komunite.
Internet možno zrýchlil šírenie receptov. Nemal by však zmazať meno ani prácu človeka, ktorý ich vytvoril.
zdroje: Slov-lex.sk I Eur-lex.europa.eu I Indprop.gov.sk I Copyrightalliance.org I Broadsheet.com.au
